Zvolenský cintorín ožil spomienkami na vojnu, prišiel aj prezident

Život počas druhej svetovej vojny ostal v spomienkach mnohých, ktorí čakali doma na svojich blízkych. Niektorí sa z frontov vrátili a dodnes spomínajú na strach, zvuky zbraní a drastické podmienky. Tvrdé boje si so sebou vzali desiatky miliónov otcov, synov, manželov, priateľov. Uctil si ich aj prezident Andrej Kiska.

Pripravené sviečky. Popri nich sa striedmo prechádza strážna služba a zopár ľudí. Potulujeme sa okolo hrobov mŕtvych vojakov. V duchu čítame mená a dátumy narodenia, či úmrtia. Ich životy trvali krátko. Osemnásť, devätnásť, dvadsať rokov… Je sobota – 9. mája. Sme na Vojenskom cintoríne vo Zvolene, očakávame i príchod prezidenta Andreja Kisku.

Prezident ukladá sviečku k pamätníku FOTO: ZUZANA ROJÍKOVÁ

Prezident ukladá sviečku k pamätníku
FOTO: ZUZANA ROJÍKOVÁ

Aj napriek slnečnej oblohe vládne mrazivá atmosféra. Pamiatku si prišla uctiť aj pani Irena. Živo, ale zároveň citlivo spomína na vojnu. Jej otec bol v povstaní, už nežije. Umrel pred tromi rokmi. „Bol v zajatí, ale vyslobodil sa. Viezli ich nákladným vozom. Rozpárali plachtu a ušli aj s kamarátom. Domov sa dostali prechádzajúc cez horu, plaviac sa cez rieku. Hladní, smädní, ale prišli a prežili to.“

Sirény upozorňujú na prezidentov príchod

Cintorín je zrazu preplnený ľuďmi. Počuť smútiace srdia plné obáv a zármutku. Ľudia stále nezabudli na katastrofy, ktoré sa spájajú s vojnou. Prezident Kiska prichádza s delegáciou k pamätníku. Zapáli sviečku. V sprievode strážnej služby sa s pokorou ukloní a prejde k hrobom. Popritom podáva ruky občanom. „Pamiatka tých, ktorí položili životy pri oslobodzovaní našej krajiny je niečo, na čo nikdy nemôžeme zabudnúť. Umreli za našu slobodu a preto im patrí obrovská vďaka a nikdy, nikdy na to nesmieme zabudnúť,“ hovorí o dôvode návštevy pre RTVS.

Prezident podáva vyhlásenie médiám FOTO: TV Stred

Prezident podáva vyhlásenie médiám
FOTO: TV Stred

Zvolen ako jedna z prezidentových zastávok

Podľa slov Andreja Kisku je viac cintorínov, ktorých by chcel navštíviť. „Žiaľ, nemôžem prejsť všetky, ale tento patrí medzi najväčšie. Pokladal som za svoju česť a povinnosť, prísť sem a zapáliť sviečky aspoň k tým, čo som stihol,“ vysvetľuje, prečo si vybral práve cintorín vo Zvolene.

Medzi hrobmi vojakov sovietskej a rumunskej armády si vojenské jazvy oživuje aj osemdesiatročný Štefan. „Mal som vtedy deväť rokov a už som chcel ísť bojovať. Vysmiali ma, že sa ešte musím ísť napiť mlieka,“ hovorí s úsmevom. Rázne zvážnie a dodá, že bolo veľa mladých, dokonca i štrnásťročných bojovníkov.

„Bola to ozaj ťažká obeta, sám som bol vojakom – dôstojníkom. Je mojou povinnosťou prísť zapáliť sviečku. Nedá sa zabúdať na ich obetu, aby fašizmus už v živote nebol,“ zdôraznil ťažkým hlasom.

Presvedčia len autentické svedectvá

Popri hroboch sa prechádzajú prevažne starší ľudia. Mladí si vojnu neuvedomujú až v takej hrôze. Desaťročná Laďka nám pripomína, že sa veľa o vojne dozvedela v škole. „Učia nás, aby sme išli na cintoríny a vraveli o tom. Vojna bola hrozná a neviem, či sa niekomu chce na to spomínať.“

Na dcérine slová nadviaže matka. „Ja som mala informácie od mojej starkej. Naša generácia to mala možnosť precítiť prostredníctvom priamych účastníkov vojny.“ Hovorí, že sa svojim deťom snaží vysvetliť dôležitosť, aby sme na vojnu nikdy nezabudli a aby sa podobné hrôzy neopakovali.

„Nemalo by sa zabúdať na to, čo sa stalo a aké boli následky. Naše deti sa už nemali možnosť stretnúť s priamymi účastníkmi, nepočuli tie autentické príbehy. Vojnové filmy sa im dnes zdajú veľmi zastarané, neaktuálne, nezaujímavé, tak aspoň takto sa im to snažím vysvetliť,“dodáva Laďkina mama.

Niektorí občania mávali i transparentmi STOP VOJNE! FOTO: JÁN KROŠLÁK

Niektorí občania mávali i transparentmi STOP VOJNE!
FOTO: JÁN KROŠLÁK

Okrem spomienok, smútok aj slzy

Vierka, staršia dáma, ukladá kvety na jeden z hrobov. Keď skončila vojna, mala šesť rokov. Podídem k nej a ona začína rozprávať svoj príbeh. Ľútostivo, no zároveň autenticky. „Moju kamarátku zabila črepina z míny, keď išla od nás domov. Veľa ľudí utrpelo. Spomínam si na žiaľ, strach, hrôzu… Veľmi rada sa tu prechádzam, čítam mená a je mi do plaču, keď vidím, že zahynuli devätnásťroční, dvadsaťjeden roční…,“ dorozprávala so slzami v očiach Vierka.

(Autorské práva vyhradené! Spracované pre publicistický blok RTVS)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s