Tenis naslepo

Kontrastne označené chodníky, zábradlie, nažlto nafarbený prvý a posledný schod. Stojím pred telocvičnou, v ktorej sú mladí, zrakovo postihnutí hráči. Som neďaleko Žiliny – v Rosinej. V rámci tunajšieho Obecného športového klubu Rosina, už rok hrajú aplikovaný stolný tenis – nazývaný aj ako showdown – hráči so zrakovým postihnutím. Som plná očakávania a zvedavosti ako to dokážu, veď nevidia…

Prvé stretnutie
K farebnému plotu prichádza nevidiaci tréner Dušan Milo. Podáva mi ruku, priestor pozná, ide bez palice držiac sa manželky. Začínal trénovať doma s celou rodinou. Niekedy hral v Mestskom športovom klube Žilina a skúsenosti zbieral aj v zahraničí. Vyrába špeciálne tenisové stoly a rakety. Od roku 2011 získava popredné miesta na Majstrovstvách Slovenska. Na konte má všetky druhy medailí – jednu bronzovú, niekoľko strieborných a dokonca i zlatú. Práca s mladými ho očividne baví. „Naši hráči majú veľkú perspektívu, sú chtiví, šikovní, rád im odovzdám moje skúsenosti,“ chváli svojich zverencov a zároveň pripomína, že stále do klubu hľadajú nových hráčov. Na tréningu sa vždy postaví za stôl a vysvetľuje, ako podať loptičku súperovi. Zrakovo postihnutý si chytí jeho ruku a on mu pomaly ukáže úder. „S nevidiacimi je vždy viac práce, pretože to nemajú šancu odpozerať. Vždy je väčšou odmenou, keď dosiahne dobrý výsledok úplne nevidiaci, než ten so zvyškami zraku,“ konštatuje a pozýva ma dnu.
Prechádzame cez dlhšiu chodbu do šatne, kde sa zoznamujem s Petrom Ďuroškom, predsedom Oddielu nevidiacich a slabozrakých športovcov a Pavlom Valentom, predsedom Asociácie nevidiacich a slabozrakých športovcov. Víziou Petra Ďuroška je začleniť do klubu ďalšie športy pre nevidiacich, napríklad kolky, turistiku, či trenažér na halové veslovanie. „Dávame žiadosti o granty, pokúšame sa získať dve percentá z daní. Ak sa chceme zúčastniť na súťažiach, hráči sú ochotní si prispieť, aby sa mohli dostať na majstrovstvá, ako Dušan Milo,“ hovorí o finančnej situácii klubu. Pavol Valent zase pripomína pozitívne stránky. Podľa jeho slov, tenis umožňuje zrakovo postihnutým podieľať sa v športe, pomáha im to k životu a dáva nejaké ciele. Aplikovaný stolný tenis chcú do roku 2020 presadiť ako paralympijsku disciplínu. „Dostať na paralympiádu nový šport je hra veľkej politiky. Nič si nezakrývajme, ale je to otázka veľkých financií,“ dodáva.

Foto: Pavol Valent

Hráči za špeciálnym tenisovým stolom Foto: Pavol Valent

Začíname hrať
Ideme do telocvične. Nevidiacim pri presune pomáhajú spoluhráči so zvyškami zraku. Všetci sú oblečení v červených dresoch, na rukách majú rukavice a zápästné chrániče. Nasádzajú si čierne okuliare. Dáva si ich aj nevidiaci Pavol Kuboško. Je to jedno z pravidiel, ktoré musia rešpektovať aj ľudia bez zraku, vysvetľuje. Dnes sa mu na tréningu mimoriadne darí, vyhral tri zápasy zo štyroch. „Je to dlhodobá robota, vďaka ktorej sa mi podaril takýto kúsok,“ komentuje. Predstavuje mi upravený tenisový stôl. Je približne rovnako veľký, ako ten klasický pre vidiacich. Špecifický je tým, že má zaoblené hrany a v polovici namontovanú stredovú dosku, popod ktorú prechádza loptička. Ak sa dotkne stredovej dosky, zlý bod dostáva hráč, ktorý ju vystrelil. Na obidvoch stranách stola sú bránky, pri každej stojí protihráč. Pavol si položí ozvučenú loptičku a odstrelí ju drevenou raketou súperovi. Obidvaja sú nevidiaci. O jej smere sa dozvedajú len pomocou typického hrkania. „Sú v nej broky, dáva mi najavo, kde je a z akej strany ide,“ vysvetľuje Pavol.
V telocvični hra pokračuje, medzitým prichádza Štefan Marcin, ktorý má ešte zvyšky zraku. Poznamenáva, že tréningy majú raz do týždňa. „Doma posilňujem s činkami a hrávam aj iné športy. Tu sa stretnem s priateľmi, takže je to spestrenie,“ pripomína s úsmevom. Showdown nie je len pre mužov. Hrá ho aj prakticky nevidiaca Kristína Cesnaková. Dochádza do Rosinej, pretože v jej meste také možnosti nemá. S tenisom začínala rekreačne, dnes by ho chcela rozvíjať aj do budúcnosti. Showdown nemá kritériá na pohlavie hráčov. Kristína hráva častejšie s mužmi. „Keď sú vyšší, majú lepšie reflexy pri odrazení loptičiek. Treba viac trénovať a dá sa hrať aj s nimi,“ povzbudivo hovorí na margo výhod mužských protihráčov.

Kristína Cesnaková

Kristína Cesnaková pred podaním

Aj v hluku dodržiavame ticho
„Pavol pripravený? Štefan pripravený?“ Pýta sa hráčov tesne pred zápasom rozhodca Michal Belas. Obaja odpovedajú, že áno. Zápas začína písknutím rozhodcu. Protihráči nevidia, čo robí ten druhý, preto je táto otázka aj v pravidlách. Ak dá niekto gól, rozhodca zapíska dvakrát za sebou. Jedným písknutím oznamuje chybu alebo prerušenie hry. Na konci setu alebo celého zápasu zapíska dlhším, špecifickým signálom. Diváci nepočujú vlastného slova, lebo rakety a loptička vydávajú veľký hluk. Musíme byť potichu, aby sme nevyrušovali hráčov, ktorí sa riadia len sluchom. Nemôžeme povzbudzovať a tobôž už nie navádzať na stranu, kde majú súperi triafať loptičku. Za gól v bránke zatlieskame a hráča podporíme krátkym výkrikom. To je všetko! Zamýšľam sa nad tým, kto má väčšie šance. Ten, kto lepšie počuje, alebo kto je rýchlejší? Podľa Michala Belasa sa to jednoznačne nedá povedať. Veľa záleží na športovom šťastí, podobne ako aj v iných hrách.

Pavol Kuboško počas hry

Pavol Kuboško počas hry

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s