Ak chceme integrovať postihnutých, pripravme školy

Začleňovanie zdravotne postihnutých detí medzi zdravé k nám prišlo ako moderná forma výučby, ktorá nebola – ako dnes veľa vecí v školstve – dotiahnutá do konca. Je pozitívne, že sa o to štát snaží, ale zabúda na hrozby, ktoré sú s tým spojené.

Nechcem obhajovať špeciálne školy a zanevrieť na integráciu. Hoci by som na to mala dôvod, chcem skôr poukázať na nevyplnené medzery, ktoré v niektorých prípadoch robia integráciu nešťastnou voľbou.

Aby dieťa bolo v takomto procese výučby spokojné, škola musí mať pedagógov, ktorí by sa dieťaťu venovali. Skutočných pedagógov, nie učiteľov, ktorí si prídu do školy odkrútiť svojich pár hodín. Mnohí postihnutí nie sú schopní robiť všetko tak, ako ich spolužiaci. Presun do učební je nástrahou každého pohybovo postihnutého. Vnímať vysvetľovanie učiteľa, ktorý kreslí na tabuľu, je hrozbou zrakovo postihnutých. Počuť „každé druhé slovo“ je zase pre nedoslýchavých predsa len málo. A to nehovorím o nevidiacich a úplne nepočujúcich. Alebo o kombinácii niekoľkých postihnutí.

Základné školy nemajú toľko špeciálnych pedagógov, aby sa venovali každému žiakovi. Bežný učiteľ to robiť nebude. Kto by robil niečo viac a ešte neplatene? Kolujú nezmyselné argumenty. Napríklad, že si má slabozraký sadnúť do prvej lavice. To nestačí. Aj keď z takejto diaľky dovidí na tabuľu, čo u mnohých nebýva zvykom, je po hodine unavený, čo mnohí učitelia nepochopia. S tým sú spojené aj ďalšie opatrenia, ktoré sú pre postihnutého individuálne.

Veľmi podstatné je vnímanie spolužiakov. Šikanovanie, urážanie a vysmievanie pozná snáď každý jeden postihnutý. Niektorí v menšej, iní vo väčšej miere. Pedagógovia pred tým zatvárajú oči, nechcú to vidieť. Nie sú pripravení na podobné situácie v triede. Samozrejme, nehádžme všetkých do jedného vreca.

Nesúhlasím so Zemanom, ktorý sa vyjadril, že sa mu integrácia vôbec nepáči a je proti. Postihnutí sú tiež v spoločnosti a netreba ich skrývať. Je dobré, že vyrastajú medzi zdravými žiakmi. Aj deti bez handicapu potrebujú vidieť, že je na svete niečo aj inak a nie je to žiadna senzácia. Skôr si myslím, že na to treba pripraviť pedagógov, ktorí musia vedieť koordinovať svojich študentov a nemávnuť nad tým rukou. V prvom rade by sa učitelia mali snažiť postarať o integrovaného žiaka a dať mu to, čo potrebuje aj „bezplatne“. Môžem povedať, že nie každý je telom a dušou pedagóg. Neodcudzujem integráciu, ale pri svojom dieťati by som veľmi zvážila, ktorá škola je na ňu pripravená.

Za môj názor by ma odsúdili niekoľkí odborníci a každý druhý učiteľ. Hovorím to z vlastnej skúsenosti. Jedenásť rokov som študovala integrovane na základnej a strednej škole. Teraz som už druhý rok na univerzite. Či aj na vysokých školách môžeme hovoriť o integrácii je otázne. Ak porovnám základnú, strednú a vysokú školu, najlepšie správanie k zdravotne postihnutým ľuďom má pre mňa Katolícka univerzita v Ružomberku. Nech sa o nej hovorí čokoľvek.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s